COULD THIS BE LOVE? HP Fanfiction

Neville vošiel do svojho kabinetu, kde na jeho stole sedela hnedá sova. Vzal si od nej list, ona našuchorila svoje perie a potom odletela otvorených oknom. Sadol si na stoličku a potom otvoril list. Nebol to list, bola to pozvánka. Na svadbu. Harryho a Ginny. Pousmial sa. Už dlhšiu dobu ju očakával. Rozmýšľal, aký svadobný dar im zabezpečí. Nakoniec vyšiel z kabinetu a pobral sa do skleníkov. Mal teraz trocha voľného času, ktorý chcel venovať svojmu výskumu.

Prekvapilo ho, keď pred skleníkom niekto čakal. Nevidel ju päť rokov. Ale takmer vôbec sa nezmenila. Dlhé blond vlasy mala snáď ešte dlhšie ako pred rokmi. A v ušiach mala tie náušnice, na ktoré si ju jeho spolužiačky raz doberali. Červené reďkovky. Usmievala sa.

„Luna," dobehol k nej a automaticky ju objal. „Ako sa máš? Kde si bola päť rokov? Pozri, ja tu učím herbológiu, je to neuveriteľne."

Pousmiala sa: „Neville, ahoj," odvetila mu, „áno to som počula, že tu učíš, to je skvelé, veľmi ti to prajem. Herbológia ti vždy šla. Kde som bola? Hľadala som krčonohé chrapogroty predsa. A mám nejaké dôkazy, že naozaj existujú."

„To ma teší," usmial sa. Mal rád ako verila veciam, ktorým svet neveril. Mal rád jej inakosť. Jej zvláštnosť, ktorá bola vlastne jej typickou charakterovou črtou a mal rád aj jej odvahu. „Ale, čo tu robíš? Tu na Rokforte?"

„Ocko mi zveril vydávanie Sršňa," odvetila mu, „a ja som uvažovala, že by sa mi páčil rozhovor s Rokfortkým profesorom, ktorý pomáhal pri zabití Veď-Vieš-Koho. A aj keď mu núkali inú prácu, on si vybral toto. Svoju lásku k skleníkom," zasmiala sa.

„Chceš urobiť rozhovor so mnou?"

„Áno, považovala som to za dobrý námet. Nebude to síce na titulke, lebo tam zrejme budú fotky zo svadby. Dostal si pozvánku?"

„Dnes ráno," prikývol.

„Tak, čo povieš? Povieš mi, aké to je pracovať ako profesor? A ako si sa mal tých päť rokov, čo sme sa nevideli?"

Neville prikývol. Zrazu sa cítil taký šťastný, že ju vidí. Akoby mu teraz na svete už nič nechýbalo. Chýbala mu veľmi. Odišla a občas mu poslala list, ale to bolo všetko. Nevidel ju dlhých päť rokov a mal pocit, akoby to bola večnosť. A teraz tu stála pred ním a bola taká nadšená, taká zapálená pre svoju novú prácu a on by nemohol odmietnuť. Niežeby chcel, veď to je iba rozhovor. A bude hovoriť o tom, čo ho baví.

„Tak aké to je tu učiť?" pýtala sa ho Luna.

„Skvelé, všetci ostatní učitelia mi veľmi pomáhajú a profesorka McGonagallová je skvelá riaditeľka. Veľmi spravodlivá, ale zvyčajne prísna ako vždy. A žiaci stále niečo vymýšľajú. Už som strhol aj pár bodov," zasmial sa.

Luna sa uškrnula: „Tak to muselo byť niečo!"

„Áno, neveril by som niekedy, že budem mať túto moc," zasmial sa.

„A čo hovorí tvoja stará mama na toto všetko?"

„Ona je nadšená, že tu učím. Bola na mňa veľmi hrdá po vojne. Povedala, že som syn svojich rodičov a to pre mňa veľa znamená," smutne sa usmial, „a teraz ako tu učím, tak je tiež pyšná. Povedala, že chápe moju posadnutosť rastlinkami. Možno by bola radšej, keby som bol auror, ako môj otec, ale myslím, že pochopila, že moje srdce patrí sem."

„Určite áno," usmiala sa Luna, „je to tvoja voľba. Určite je spokojná. Okrem toho vo vojne si ukázal svoju odvahu. Pamätám si tu tvoju reč. Ako sme si mysleli, že Harry je mŕtvy a ty si povedal, že by si sa k smrťožrutom pridal, až vtedy, keby peklo zamrzlo. To bolo také odvážne."

Neville cítil ako sa celý červená. Pochválila ho a nazvala ho odvážnym. Znamenalo to pre neho tak veľa, ako pochvala od starej mamy, ale bolo v tom ešte trocha viac.

„Tak sa pustíme do rozhovoru?" spýtala sa ho.

***

Neville sa primiestil kúsok od Brlohu a zbytok cesty prešiel peši. Mal na sebe nový sviatočný hábit, ktorý si kúpil na dnešnú svadbu.

„Pán profesor Longbottom, ako rád vás vidím," rozbehol sa k nemu Ron. „Len žiadne strhnutie bodov," zasmial sa.

„Dúfam, že nejdem neskoro," vravel mu Neville. „Ako to ide? Harry je celý zelený?"

„Úplne, skoro tak ako ja, keď som vracal tie slimáky," zasmial sa Ron. „Veď poď sa na to pozrieť," viedol ho do domu. Neville sa so všetkými pozdravil a potom vošli do izby. Harry sedel na posteli a hľadel do zeme.

„Harry!"

„Neville, rád ťa vidím," Harry nemotorne vstal z postele a podával mu ruku. „Som troška nervózny!"

„Že troška!" zasmial sa Ron. „Je to len svadba."

„Uvidíme, ako budeš vyvádzať ti pri tej svojej," zasmial sa Neville. „Kedy bude?"

„Keď prestane byť pod papučou," zasmial sa Harry a oplatil to Ronovi. „Všetko je tak, ako povie Hermiona. Akoby si ju nepoznal."

„Veľmi vtipné, Harry, vážne," zamračil sa na neho Ron.

„Hermiona je s Ginny?" pýtal sa Neville.

„Áno a pomáha im aj Luna. Vrátila sa z ciest. Hľadala asi nargly," zasmial sa Ron, „alebo iné neexistujúce veci. Ale to je jedno, mám ju rád."

„Aj ja," odvetil Neville.

„Ale čo?" uškrnul sa Ron, keď videl výraz jeho tváre. „Nechceš nám niečo povedať?"

„A čo?"

„Ty a Luna?"

„Povedal som, že ju mám rád. Viac ako rád. Často som na ňu myslel po vojne. Veľakrát som vám chcel povedať, že ak by ste ju videli, aby ste jej povedali, že myslím na jej úsmev a že ju mám rád," vravel im.

„Môžeš jej to povedať sám, kamoško, dneska na svadbe. To je dobrá príležitosť," usmial sa na neho Ron. „Aj tak sme vždy mysleli, že skončíte spolu. A ty si dobrá voľba, Neville. Bojoval si vo vojne a teraz si vážený pán profesor Longbottom."

Všetci traja sa zasmiali.

***

Svadba bola dojemná. Ginny mala krásne biele šaty, ktoré ešte viac vynikli pri jej červených vlasoch. Všetky ženy plakali. Bolo tam veľmi veľa ľudí. Známi, ľudia z Rádu, spolužiaci zo školy. Ginny mala veľmi veľa priateľov. Okrem toho tam boli aj Harryho kolegovia. Bol veľmi dobrým aurorom, pochytal takmer väčšinu smrťožrútov, ktorí zostali na žive. A boli tam Ginniné spoluhráčky z metlobalového tímu. Ginny sa mu ale pred svadbou, keď ju bol pozdraviť priznala, že bude musieť asi skoro skončiť, pretože jej troška tykajú jej biologické hodiny a pousmiala sa nad tým, ako o pár rokov bude učiť jej dieťa. Bola to krásna predstava. A najkrajšie na tom bolo, že to mohla byť pravda. Porazili zlo. Síce to isto nebolo prvé, ani posledné, ale teraz mali pokoj a šťastný život. Rodiny a priateľov.

Neville sedel pri jednom stole a sledoval ako Harry a Ginny tancujú svoj prvý manželský tanec. Veľmi im to prial. Mal ich oboch tak veľmi rád. Boli to skvelí ľudia úžasní priatelia. Bol šťastný, že si vybrali jeho. Že ho mali tak úprimne radi, ako on ich.

„Tiež sa tomu veľmi teším," Luna si sadla vedľa neho. Dnes mala na sebe žlté šaty a vo vlasoch slnečnice. „Je to taká radostná udalosť. Naši priatelia sa práve zobrali. Nádej na krásnu budúcnosť."

„A čo tvoja budúcnosť? Pôjdeš teraz pre zmenu hľadať niekam nargly?" pýtal sa jej.

„Neviem, teraz sa chcem venovať Sršňu a okrem toho chcem byť s ockom," usmiala sa na neho, „stále sa nespamätal z toho, ako ma vtedy uniesli smrťožrúti. Je z toho stále troška deprimovaný," priznala sa mu.

„Bolo to pre nás všetkých hrozne, keď si sa nevrátila do školy," spomínal si Neville. Takmer sa strachom zbláznil. Veď ten posledný rok boli taká nerozlučná trojica. Ona, Ginny a on. A veľmi sa bál, že by jej boli ublížili, ale našťastie sa to nestalo.

„Ale áno, možno pôjdem hľadať aj nargly," zasmiala sa, „ale jedine tak na Vianoce do hradu, keď ti prinesiem darček. Oni žijú predsa v imele," pripomenula mu.

„Ach, prepáč, ja som zabudol," pousmial sa pri predstave, že ho plánuje navštíviť na Vianoce.

„Už mám hotový tvoj článok. Bude to bomba," oznámila mu.

„Teším sa," prikývol. „Hm, zatancujeme si?"

„Áno," odvetila nadšene.

Podal jej ruku a viedol ju na parket. Potom ju objal okolo pásu. Luna sa na neho usmiala a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Ešte nikdy som netancovala. S nikým," vravela mu.

„Vieš, s tebou by som chcel tancovať pieseň, ktorá by trvala celý život," povedal jej Neville, omámený jej vôňou a tiež kúzelnou piesňou, ktorá práve hrala.

„Celý život je veľmi dlhá doba," pošepkala mu.

„To mi nevadí. Risknem to. Prežili sme už toho dosť na to akí sme mladí nie? Ty si ako sen, na ktorý som nikdy nezabudol. A tvoj úsmev je ako zázrak," usmial sa na ňu a ona mu hľadela do očí.

„Neville," potláčala slzy radosti.

„Luna, naozaj, možno som to mal pochopiť už aj pred piatimi rokmi, ale byť s tebou, to je moja cesta, je to môj preferovaný osud. Dnes ráno som povedal Harrymu a Ronovi, aby ti povedali, že ťa mám rád, že myslím na tvoj úsmev a potom som si povedal, že nie, nech ti to nehovoria. Že ti to chcem povedať sám."

„Aj ja chcem s tebou tancovať pieseň, ktorá bude trvať celý život, vážne, Neville. Preto som sa vrátila. Chýbal si mi. Uvedomila som si, že ty si moja cesta, môj preferovaný osud," mierne sa zasmiala sa. „Naozaj. Som za. Poďme tancovať našu pieseň, celý život!"

Neville ju pritiahol ešte viac do svojho náručia a potom ju prvýkrát pobozkal.

„Konečne!" zvýskla Ginny od radosti. „To im muselo trvať až päť rokov?" Pýtala sa Harryho.

„Zrejme to chcelo troška času," podotkol.

„Svadby zrejme robia divy," usmiala sa na neho. „Neville a Luna konečne spolu. Konečne. Už som ani nedúfala. Ale je to tak. Sú úžasný pár. Vždy boli. Vieš, majú veľa spoločného. Preto som ich mala tak rada. Pre oboch znamenalo mať priateľov ako mať druhú rodinu. Nakoniec sa našli ..."

Pozn. autorky:

Ostala som troška sklamaná, že Neville a Luna neskončili spolu. Boli by predsa taký dokonalý pár. Nemyslíte? Takže som si napísala pre nich svoje pokračovanie, tak dúfam, že ak ste fanúšikovia tohoto páru, tak jako ja, že sa vám to páčilo.